V jeden krásny večer, v izbe plnej slov,
na starom kresle, chvály so zavretými očami
a dvihnutou rukou, bez bočných úmyslov,
prijímalo dievča mojich snov, snov minulých…

Dnes už dávno všetko odvial čas a nás už niet,
vzťah plný krás vmestil sa mi do dvanástich viet,
ktoré do tejto básne vryl som, po tom čo pil som
a starý hriech nanovo zafarbil noc.

Ľútosť? Nie. Vedomie, že snáď ešte z tej múmie
čo vzťahom sme raz nazývali šlo zachrániť aspoň časť,
ale viete, je to ťažké, keď chýba sebavedomie
a hlavne moja vôľa ďalej spolu rásť.

Ťažko sa z hliny niečo modeluje,
keď je to práve Boh, čo rozdeľuje.

Mal som úprimne povedať, všetko čo som si myslel,
keď som si uvedomil svoju chybu, nikdy nebolo neskoro.
Teraz už je. Srať na to. Srať!

Neľutujem.

Snáď…

Sledujte qTube

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here