– Ha! Dokázal som to! Som tu!

Vykríkol Tycho. Otvoril dvere kabíny a nastúpil na pohyblivú plošinu, ktorá sa so svišťaním zniesla k zemi. Hmla sa rozplynula a na tráve v strede lúky stál muž. Priemerná výška, dlhá brada, pramene hustých hnedých vlasov mu viali vo vetre, na očiach letecké okuliare, za opaskom notes a pero, špinavý biely plášť mu padal na kolená.

– Nie je to možné! Vraveli mi… Tunel sa vždy otočí a vyústi na mieste vstupu! Vraveli.. Vesmír nepripúšťa paradoxy! Vraveli… A hľa! Som tu!

Mrmlal si pre seba Tycho, zatiaľ čo automaty o veľkosti hmyzu, skenovali okolie a skúmali vzorky.

– Bezparadoxné pole funguje!

Vykríkol na šokovaného svedka jeho triumfálneho príchodu. Ten biely ako stena neveriacky pozeral na stroj o veľkosti mrakodrapu, ktorý sa pred ním zčista jasna objavil.

– No čo si nemý?

Tycho zatriasol s postavičkou.

– Ako sa voláš?
– Tycho.
– Nie, nie. Ja som Tycho. Aké je tvoje meno?
– Tycho.
– Umm… Vážne? No predstav si! Prvá cesta v čase a cestovateľ na nej narazí na svojho menovca! Paradoxné. Ehm… Sakra!

“Niečo je zle?”

Zaznelo s reproduktorov ohromného stroja.

– Analyzuj DNA tohto mládenca.
– Iste.

Z otvoru v siedmom poschodí vystrelilo mohutné rameno. Mládenec vykríkol a pokúsil sa o útek. Rameno ho však dostihlo a odštiplo mu vlas z hlavy.

“Podľa DNA profilu je tento mládenec vaša mladšia verzia pane. Ste to vy vo vašich dvadsiatich rokoch!”

Zaburácal mrakodrap.

– Ale to je nemožné! Ja som svoju staršiu verziu stretol až keď mi bolo 21! Čo je toto za bordel? Ospravedlň ma na chvíľu Tycho.

Tycho starší nastúpil na plošinku a v priebehu niekoľkých sekúnd už vchádzal do kabíny na špičke mrakodrapu. Tycho mladší v rozpakoch stál v tieni obrieho stroja času a neveriacky pozeral na krútiace sa ozubené kolesá poháňané hydraulickými piestami s priemerom niekoľkých metrov a paru ktorá v pravidelných intervaloch vyfukovala z rúr na spodných poschodiach. Skutočne ohromný stroj, ktorý by svojimi rozmermi zahanbil aj veľké generátory atmosféry v strede obytnej bubliny na Starej Zemi.

– Tak už som späť. Počuj, mám zlé správy. Veľmi, veľmi zlé správy.

Než sa Tycho starší vrátil, ubehlo dobrých päť minút. Tycho mladší sa za ten čas stihol spamätať a dovtípil sa, o čo asi ide.

– Vynašiel si stroj času a zadal nesprávny dátum však?
– Hmm… Chytrý. Čistý ja! Máš pravdu. Vo svojej nepozornosti som sa pomýlil. Vieš, zabudol som pripočítať extra dni v priestupných rokoch. Som tu o stopäťdesiat dní skôr!
– Ty idiot! A čo teraz?
– Teraz? No… Určite ti už došlo, že kvôli tomuto omylu vznikol časový paradox. Keď som mal dvadsaťjeden rokov, navštívilo ma moje ja z budúcnosti a dalo mi inštrukcie na stavbu stroja času. Preto mi nikdy nezáležalo na názore fyzimágov. Vedel som, že to nie je nemožné. Trik je v tom vedieť, kde sa nachádza bezparadoxné pole. Toto pole musí byť aktivované v presnom okamihu v minulosti čím sa vytvorí druhý koniec časopriestorového tunela. Ak nevieš, kde sa pole nachádza, tunel vyústí v mieste a čase vzniku a vytvoríš iba slučku. Chápeš?!?

Junior prikývol.

– Hádam, že je to tak trochu aj moja chyba. Na tejto lúke občas experimentujem s bezparadoxnými poľami a jedno som aktivoval práve v momente, keď si sa objavil.
– Ach, aká náhoda. No veril by si tomu?

Povedal Tycho starší so štipkou irónie v hlase.

– Každopádne, tým, že som sa sekol o stopäťdesiat dní som posral celú kauzalitu vesmíru. Povedz chlapče, ako dlho vieš udržať svoje bezparadoxné polia?
– Tak dvadsať minút?
– Iba dvadsať minút?
– Možno pol hodiny, ale to už by bol rekord.
– Kriste pane! A vieš ty vôbec čo sa stane až pole skolabuje?
– Ehm… Koniec tunela sa uzavrie a vytvorí ďalšiu slučku?
– Správne. A čo sa stane s nami?

Nastalo ticho. Tychovi staršiemu vyliezol na nohu robotický pavúk.

– Taaaaaak. Tipujem žee..
– Ach zavri klapačku.

Povedal, očividne vykoľajený.

– Si si vedomý toho, že celé naše stretnutie je časový paradox?
– To je pochopiteľné.

Pritakal junior a v hlave sa mu rozjasnilo.

– No a čo sa stane až skolabuje bezparadoxné pole okolo pojebaného časového paradoxu?
– Kauz…

Ale to bola iba rečnícka otázka. Než sa Tycho mladší stačil nadýchnuť, jeho šesťsto rokov starší náprotivok už hrmel.

– Otočí sa kauzalita vesmíru! Nastane totálny chaos! Reakcia bude predchádzať akcii, priestor sa otočí naruby a čas pobeží obrátene! Všetko sa vráti do počiatku a nastane Veľký Kolaps hmoty a energie tohto vesmíru do jedného infinitecimálne malého bodu! Skončí sa samotná existencia všetkého! Všetko skončí! VŠETKO!!!
– Takže… My dvaja sme vlastne zničili celý vesmír?
– Jop…

Nastala chvíľka ticha, v ktorej sa obaja podivíni pokúšali predstaviť si aké to bude, až sa čas otočí. Aké to bude prežívať život obrátene? Aké to bude sledovať udalosti v opačnom poradí a nemať možnosť ovplyvniť ich?

– Máme ešte desať minút.

Povedal Tycho starší.

– Posledných desať minút, než sa celý vesmír načisto zblázni.

Dodal Tycho Mladší.

– Chceš… Chceš niečo robiť?

Opatrne tázal majiteľ stroja času. Jeho náprotivok z minulosti so spýtavým pohľadom v očiach odvetil.

– Čo máš na mysli?

Nálada podivnej dvojice sa zrazu zmenila.

– Ehm. Vždy… Vždy som chcel.. A keďže o desať minút skončí celý vesmír, tak. Ja sa to teda normálne opýtam okej?
– Jasné, veď už nemáš čo stratiť.

Povedal junior a stúpal v ňom akýsi podivný pocit. Niečo sa chystá. Možno… Možno sa nejak dá zvrátiť táto katastrofa?

– Takže… Vždy som chcel vedieť, aké by to bolo mať sex sám so sebou.

Ticho, ktoré nastalo, by sa dalo krájať. Tycha mladšieho to šokovalo viac ako poznanie, že sa stal spolu-strojcom skazy celého vesmíru a všetkého, čo v ňom existuje. Nakoniec odpovedal.

– Ja nemám takéto fantázie.
– Jasné že nie, začalo to trochu neskôr. Tuším že až v tridsiatke. Ale ver mi, máš to v sebe už teraz!
– Počuj, toto akože myslíš vážne? Naozaj?
– Ja neviem. Ako inak chceš stráviť posledných desať minút existencie?
– Tak ako… Napadá ma čokoľvek ale sex s mojou šesťsto rokov starou verziou teda nie!

Ďalšia chvíľa ticha, tentokrát o poznanie kratšia. Tycho starší nakoniec prikývol.

– Chápem. Bol to len nápad. Počuj, teraz mi je. Ehm… Trochu trápne. Tak ja idem.

Otočil sa a zamieril ku plošine. Jeden krok, dva kroky, tri, štyri, sedem, desať.

– Počkaj!

Ozvalo sa za ním. Tycho sa uškrnul.

– Áno?
– Tak teda dobre.
– To vážne?
– Áno!

Tycho junior sa rozbehol k svojmu staršiemu náprotivku a vrhol sa mu do náruče. Obaja sa začali bozkávať. Strhli zo seba šaty a padli na zelenú trávu kde sa vášnivo milovali. Na sklonku života, sa milovali. Pred tým než vesmír skončil v kauzálnom šialenstve, pred tým, než ohnivé inferno kolabujúceho bezparadoxného poľa pohltilo ozrutný stroj času, pred tým, než sa otočila súslednosť dejov, splynuli obaja milenci v jedno. A v momente apokalypsy v orgazmickom opojení pod strojom času o veľkosti mrakodrapu obklopení malými automatmi podobnými hmyzu sledovali rozpad bezparadoxného poľa.

Čas sa na chvíľu zastavil. Tycho starší vystrelil hore, pod ním malá plošina. O pár momentov už stovky metrov nad zemou zatváral dvere kabíny. Stroj času zahrmel, okolie sa naplnilo vodnou parou, ozubené kolesá krúžili stále rýchlejšie až zrazu… Prázdno.

Tycho mladší leží na lúke, oblečenie porozhadzované po okolí. Zmätený vstáva a obzerá sa okolo seba. Po ozrutnom stroji času ani stopy. Malé roboty o veľkosti hmyzu sú preč. Oblieka sa a ide domov.

– Sadni si.

Povedala Tychova mama po tom, čo došiel domov.

– Ďakujem, postojím.
– Ale čo by si stál! Sadni si ku mne. Začínajú správy!

Televízna obrazovka zablikala, usmievavá reportérka zvučný hlasom oznamuje novinky zo sveta.

– Prípadov znásilnenia cestovateľmi v čase neustále pribúda. Za posledné tri dni bolo nahlásených ďalších tridsaťjeden incidentov. Cestovatelia v čase vyhľadávajú svoje mladšie náprotivky a…

Cvak, Tycho vypol televízor.

– Dobrú noc mami, dnes už toho mám dosť. Idem spať.

Sledujte qTube na facebooku

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here